úvod
Retinitis pigmentosa je zastrešujúci pojem pre skupinu chorôb oka, ktoré v ich priebehu vedú k deštrukcii sietnice (sietnice). Sietnica je takpovediac vizuálna vrstva nášho oka, ktorej zničenie vedie k strate zraku resp slepota. Pojem „retinitída“ je dosť zavádzajúci, pretože nejde o zápal sietnice.
Správnym pojmom by bola „retinopatia“, ktorá sa však nedokázala presadiť v každodennom lekárskom živote. Slovo „pigmentosa“ označuje pigmentové usadeniny na sietnici, ktoré sú typické pre toto ochorenie a pri oftalmologickom vyšetrení sa javia ako malé bodky. V Nemecku asi 30,000 40,000 až XNUMX XNUMX ľudí trpí jednou z rôznych foriem retinitis pigmentosa. Pretože retinitis pigmentosa v súčasnosti bohužiaľ nie je liečiteľná, je jednou z najbežnejších príčin slepota, zvyčajne už v strednej dospelosti.
Funkcia sietnice
Aby sme porozumeli chorobe retinitis pigmentosa, pomáha to pochopiť základnú štruktúru a fungovanie oka. Ľudská sietnica je vrstva oka citlivá na svetlo. Pomocou tyčí a kužeľov (svetelných receptorov), z ktorých je zložený, je možné prichádzajúce svetelné podnety kódovať do elektrických signálov a potom ich prenášať ďalšími nervovými cestami do mozog, ktorý potom spracuje prichádzajúce informácie do skutočného obrazu.
Svetelné receptory však nie sú všade v oku identické. Tyče, ktoré sú umiestnené viac na periférii, teda ďalej v zornom poli, sú dôležité pre videnie v noci a za súmraku, a preto dokážu perfektne vyriešiť kontrasty svetlo-tma, ale nie sú tak dobré ako kužele vo svojej ostrosti . Kužele, na druhej strane, ktoré sa nachádzajú hlavne centrálne v sietnici, sa počas dňa využívajú naplno.
Pomocou kužeľov vnímame farby, ktoré nás obklopujú, a vidíme veci ostro v strede zorného poľa. Ak zoberieme zorné pole oboch očí dohromady, dostaneme uhol asi 180 °. Anatomická a funkčná štruktúra našich očí nám teda umožňuje vnímať svoje okolie v „panoramatickom pohľade“.
Vidíme ich však iba ostro v ohnisku nášho zorného poľa, oblasti, kde sa prekrýva prichádzajúci obraz zľava a sprava. Tu vidíme aj malé detaily ostro zaostrené, zatiaľ čo ďalej (tj. Ďalej periférne) máme tendenciu používať tieto oblasti na nevedomú orientáciu. Ak sú naše oči plne funkčné, nie je pre nás žiadny problém súčasne vnímať okolie, napr. Blížiace sa auto, keď sa pozrieme na konkrétny vzdialenejší objekt, napríklad ulicu.
