Neurologická latencia je čas medzi stimulom a reakciou na stimul. Má teda rovnaké trvanie ako rýchlosť nervového vedenia. Latencia v medicíne môže navyše znamenať čas medzi kontaktom s škodlivými látkami a prvými príznakmi. Pri demyelinizácii sa predlžuje neurologická latencia.
Aká je doba latencie?
Neurologická latencia je čas medzi stimulom a reakciou na stimul. Má teda rovnaké trvanie ako rýchlosť nervového vedenia. Časový interval medzi vnímaním stimulu a reakciou na stimul sa nazýva latencia. Latencia teda závisí na jednej strane od neurologických štruktúr zapojených do vnímania stimulu a na druhej strane na príslušnom type stimulu. V neurológii je latencia teda základným trvaním rýchlosti vedenia v nervový systém. V klinickej praxi sa však termín latencia spája najmä s vystavením organizmu škodlivým látkam. Tieto takzvané škodlivé látky sú telom absorbované. Po kontakte so škodlivou látkou nasleduje klinicky bezpríznakový interval. V tejto súvislosti je obdobím latencie čas medzi vystavením škodlivým látkam, ako je radiácia, mechanickému pôsobeniu stres alebo jed a prvé prejavy príznakov. Ak má pôsobiace škodlivé činidlo mikrobiologickú povahu a zodpovedá tak napríklad napr baktérie, huby, parazity alebo vírusy, namiesto latenčného obdobia hovoríme o inkubačnej dobe. Neurologická definícia zodpovedá užšej definícii. Definícia spojená so škodou zodpovedá skutočnej dobe latencie iba v najširšom zmysle.
Funkcia a úloha
Akýkoľvek typ latencie je nakoniec oneskorenie alebo reakčný čas. Napríklad pri škodlivých látkach latencia spočíva v tom, koľko času trvá organizmu, kým na ne reaguje. V rovnakom zmysle neurologická latencia zodpovedá reakčnému času, ktorý trvá nervové vedenie na prenos stimulu. Neurologická latencia závisí nielen od typu stimulu, ale aj od typu vedenia a rýchlosti prenosu všetkých neurónových štruktúr zapojených do prenosu stimulu do cieľového orgánu. Cieľovým orgánom sú vo väčšine prípadov svaly. The nervový systém obsahuje rôzne typy vedenia, ktorých tranzitné časy a štruktúry sú ideálne prispôsobené konkrétnym požadovaným stimulačným reakciám. Každý nervové vlákno pozostáva z izolačného myelínový obal a obsah dirigovania. Vo vedení sa vedie napätie podľa elektrodynamických zákonov. Nervová membrána je neúplná ako izolátor. Elektrolyt nervovej dráhy má vysokú odolnosť v porovnaní napríklad s meď žily. Z tohto dôvodu dochádza k rýchlemu poklesu napätia pozdĺž nervové vlákno a nervové impulzy sa tak môžu prenášať iba na krátke vzdialenosti. Preto je ďalšia zmena permeability iónov iniciovaná napäťovo závislými iónovými kanálmi membrán. Cesta stimulov pozdĺž nervových dráh k orgánu odpovede, napríklad k svalu, je tranzitný čas alebo latencia. Latencia podlieha teplotnej závislosti. Rýchlosť nervového vedenia sa teda zvyšuje až o 2 m / s na stupeň Celzia. Okrem toho má hrúbka vedenia vplyv na latenciu. Napríklad silné axóny prenášajú podnety s vyššou rýchlosťou nervového vedenia ako tenké axóny. Pri latencii spojenej s škodlivými látkami zohrávajú úlohu ďalšie faktory. Okrem typu škodlivého činidla, ktoré pôsobí, môže napríklad dobu latencie určiť imunologická konštitúcia jednotlivca.
Choroby a sťažnosti
Neurologická latencia sa meria ako štandardná súčasť určitých neurofyziologických vyšetrení. Meranie sa nerobí na jednom nervové vlákno, ale vzťahuje sa na súčet všetkých odpovedí vlákien daného nervu. Špeciálnym prípadom merania je čas vedenia motora. Na koža povrchové, merateľné nervové napätia sú extrémne malé a náchylné na chyby. Preto motor nervy sú stimulované na stanovenie latencie a vyvodzuje to lekár bezat schopnosť zo svalovej odpovede a rozpätie medzi stimuláciou a pohybom svalov. Striktne povedané, čas medzi stimulom a svalovou reakciou nezahŕňa iba latenciu a s ňou dobu nervového vedenia, ale aj čas prenosu do príslušnej skupiny svalov prostredníctvom koncových platní motora. Tento čas je okolo 0.8 ms. Pri popísanom type merania sa musia prenosové časy do svalov odčítať od stanoveného prenosového času motora, aby sa získal čas latencie. Ak je latencia patologická, a teda spomalená, príčinou je zvyčajne demyelinizácia vysielania nervy. Takáto demyelinizácia je spojená buď s neurologickým ochorením, mechanickým poškodením nervov alebo s otravou. O demyelinizácii sa hovorí vždy, keď dôjde k degradácii izolačného myelínu okolo jednotlivých nervových vlákien alebo k degeneratívnym prejavom. V centrálnej nervový systém, príčina demyelinizácie nervy môže to byť napríklad autoimunitné ochorenie roztrúsená skleróza. Pri tejto chorobe telo imunitný systém mylne vidí nervové tkanivo centrálneho nervového systému ako nebezpečenstvo a napáda časti centrálneho nervového tkaniva autoprotilátky ktoré spôsobujú demyelinizáciu zápal. Na rozdiel od centrálneho nervového systému sa remyelinizácia demyelinizovaných nervových vlákien môže dobre vyskytnúť v periférnom nervovom systéme. Demyelinácia v periférnych nervoch je zahrnutá pod pojem neuropatia. Vo väčšine prípadov takéto neuropatie súvisia s inými chorobami, a sú teda iba sekundárnym prejavom určitého primárneho ochorenia. Niekedy najčastejšie sa v kontexte pozorujú neuropatie a s tým spojená demyelinizácia periférnych nervov cukrovka alebo po expozícii neurotoxickým látkam. Táto asociácia vysvetľuje napríklad to, prečo sú neuropatie často pozorované chronicky alkohol-závislí jednotlivci.
