úvod
vírusy sú drobné parazity, ktoré sú potenciálnymi patogénmi. Sú rozšírené všade a dajú sa detekovať v každej bunke. Rovnako ako iné parazitické organizmy potrebujú na premnoženie cudzí organizmus.
Môžu sa na to použiť rastliny, zvieratá alebo dokonca ľudia. Ak vírusy zaútočiť na slabého imunitný systém môže dôjsť k infekcii. The vírusy vstúpiť do tela otvormi, ako je ústa, nos, očami alebo pohlavným stykom. V súčasnosti sa môžeme chrániť pred niektorými infekčnými chorobami očkovaním a vhodnou antikoncepciou. Známe infekčné choroby, ktoré sa prenášajú prostredníctvom vírusov, sú AIDS (HI-Virus) alebo osýpky u detí.
Ako je štruktúrovaný vírus?
Vírus je malý organizmus, ktorý sa dá pozorovať iba pomocou elektrónového mikroskopu. Veľkosť vírusov je v rozmedzí nanometrov, existujú však väčšie (vírus Marburg s asi 1 000 nm) a menšie vírusy (poliovírus s priemerom asi 30 nm).
Pretože vírusy sú povinnými parazitmi, nie sú schopné vykonávať metabolizmus, a preto závisia od hostiteľskej bunky. Vírusy sú zložené iba z niekoľkých komponentov. Ich genetický materiál rovnako ako v iných organizmoch pozostáva z nukleovej kyseliny.
V závislosti od vírusu sa dajú priradiť k DNA alebo RNA. Ďalej môže byť tento genetický materiál prítomný vo víruse v mnohých rôznych formách. Napríklad genetický materiál môže pozostávať buď z jedného vlákna alebo z dvoch vlákien a môže mať priamy alebo kruhový tvar.
Celkovo môže nukleová kyselina trvať až 30% z celkovej hmotnosti vírusu. Genóm vírusu je obklopený štrukturálnym proteíny (kapsoméry), ktoré chránia genetický materiál pred vplyvmi prostredia. V celom rozsahu tieto štrukturálne proteíny sa nazývajú kapsidy, pretože tvoria akúsi kapsulu okolo DNA / RNA.
Komplex kapsidy a nukleovej kyseliny sa nazýva nukleokapsid. V závislosti od typu vírusu sa pridá vírusová obálka. Patrí sem dvojitá obálka tuku (lipidová obálka), ktorá je odvodená z obálky hostiteľskej bunky.
Ak majú vírusy taký tukový obal, hovorí sa im obalené vírusy, ostatné sú nahé vírusy. Zahalené vírusy sú citlivé na látky rozpustné v tukoch. Takéto vírusy teda strácajú svoju infekčnosť, keď sú ošetrené chemikáliami rozpustnými v tukoch.
Z tohto dôvodu sú nahé vírusy často odolnejšie ako obalené vírusy. Okrem toho môžu byť do tejto tukovej vrstvy uložené glykoproteíny, ktoré sa tak nachádzajú na povrchu vírusu. Sú viditeľné pod elektrónovým mikroskopom ako malé výbežky a nazývajú sa hroty.
Majú funkciu naviazania sa na požadovanú hostiteľskú bunku, a tým pomáhajú vírusu preniknúť. Niektoré vírusy obsahujú aj špeciálne enzýmy. Jedným príkladom je vírus ľudskej imunodeficiencie (HI vírus), ktorý patrí k retrovírusom a má reverznú transkriptázu. Tento enzým je schopný prepisovať RNA na DNA. Reverzná transkriptáza je tiež miestom napadnutia rôznych látok, ktoré sa podávajú ako lieky proti infekčnej chorobe.
